Narodil sa 4.7.1953 v Kamenci a býva v Leviciach. Vyrastal obklopený prírodou, ktorá mu učarovala. Je ženatý, má dve dcéry a už aj tri vnúčatá.

Od roku 1974 pracoval ako vodič DZS pri OUNZ Levice. Svoju celoživotnú púť na záchranke začína v roku 1977.

Ako spomína, keď sa dozvedel, že ide pracovať na záchrannú službu, 3 mesiace nespal od radosti. Počas svojej praxe neraz napomáha svojimi zručnosťami zveľaďovať vtedajší vozový park.

Svoju kariéru neustále rozvíja štúdiom, či už v roku 1981, alebo aj o 20 rokov neskôr, kedy úspešne absolvuje odbor diplomovaný zdravotnícky záchranár. Doteraz je plnohodnotný člen ZZS Bratislava.

Podľa slov kolegov je pán Jozef kolega,ktorý žije telom a dušou pre záchranku.

Je to človek ktorý nikdy nepoznal slová NEVIEM A NEDÁ SA.

Rodáčka z Trebišova, má 2 deti a pýši sa dvoma vnúčatkami.

Jej prvé zdravotnícke kroky smerujú do Trebišovskej nemocnice kde pracuje ako zdravotná sestra. Prechádza rôznymi oddeleniami, ako kožné, detské, ARO a napokon aj ZZS. Popritom sa vzdeláva a stáva sa dipl. zdravotnou sestrou.

Na záchranke pracuje od roku 1986  až doteraz.
 
Dovoľte citovať kolegov pani Potočníkovej :
 
„Na svojej životnej ceste stretávame nových kolegov, kolegyne, ale len niektorí z nich, zanechávajú v nás trvalú, nezmazateľnú stopu. Takouto kolegyňou je aj naša Evka. Je to výnimočný človek, vyzbrojený empatiou, toleranciou, ochotou vždy pomôcť a poradiť.

Je vyrovnaná, úprimná, dobrosrdečná.

S ľuďmi jedná pokojne a dôstojne. Má dar počúvania a vždy nájde slová, ktoré vedia pomôcť a poradiť .

Pozitívnym prístupom k životu je príkladom mnohým, je človekom s veľkým srdcom otvoreným pre každého, kto potrebuje utešiť, podporiť, usmerniť.“
 
„Dovolím si tvrdiť, že je to MAMA záchrannej služby v Trebišove.
V záchrannej službe pracuje od roku 1986. Keď som ako 5-6 ročný volal ZZS, jej hlas si budem pamätať celý život.Ako ma utešovala a nikdy nezabudla poďakovať a povedať, mi aký som dobrý syn a že som zachránil svojho otca…Striedavo som ju počul buď na linke 155, alebo priamo som ju čakal ako člena posádky RLP, ktorá prišla pomôcť. Bývali sme na 8. poschodí  a cestou vo výťahu ma stále pohladila, objala.. Potom som vyrástol a stal sa aj zo mňa záchranár. S Evkou som mal tu česť už aj pracovať ako jej kolega v jednej posádke… a preto už viem jej prácu zhodnotiť. Toľko empatie a profesionality, pokory a vedomostí, ktoré táto ZÁCHRANÁRKA odovzdáva svojim pacientom a kolegom už 30 rokov je dôvodom, aby sa dostala do Galérie Cti.. Je to človek s Veľkým Č .. super priateľka, MAMA a profesionálny nezmar…..“

Narodený v Granč – Petrovciach. Je šťastne ženatý, má 5 detí.

Je vyučený stavebný zámočník,  ale pri tejto profesií dlho nezostáva.

V roku 1976 nastupuje ako vodič sanitného vozidla v nemocnici v Krompachoch. Rozširuje si vzdelanie kurzom  prvej pomoci, či kurzom zdravotníckych pracovníkov.

Na záchranke v posádke RLP je  od roku 1976. Ako vodič je príkladom svojim kolegom, má pochopenie a cit pre pacienta.

Po vyše 40 rokoch v decembri 2016 končí svoju púť na záchranke. Počas svojej kariéry okrem iného odviedol  90 pôrodov a  odjazdil 1 500 000 km.
 
Dovoľte nám citovať jeho kolegov :

„Je to človek, ktorý zasvätil svoj život záchrane ľudských životov.  Svojej práci obetoval celý svoj život. Je priateľský, rozvážny,

a ochotný vždy poradiť a pomôcť.  Aj napriek tomu, že som mal možnosť s ním pracovať len krátko, zachoval veľkú stopu v mojom živote“.

 
  „Čo môže  najmladší člen  kolektívu  povedať  o tom najstaršom ? Snáď  len toľko, že som mala šťastie  začať pracovať  po boku tak skúseného  kolegu. Veľa  som sa od neho naučila, ale hlavne som pochopila, že  najdôležitejšie  v našej  práci je  pristupovať  k nej s  láskou,  trpezlivosťou  a pochopením. Nie vždy  je to jednoduché,  ale náš  Tonko sa v každej  situácii  takto choval  a nikdy nezabudol na to, že  všetci  sme ľudia. Ďalej  môžem  povedať,  že  bolo úžasné  pracovať s človekom,  ktorý nikdy nezabudol na láskavosť a ľudský  prístup. 

Bolo super spoliehať sa na človeka, ktorý  nosí celý  nemocničný telefónny zoznam vo svojej  hlave a dokonca si myslím, že v nej mal aj vlastné  GPS. V mene celého kolektívu  sa mu chcem poďakovať  za jeho pomoc, ochotu,  profesionálne  a ľudské  jednanie, ale aj za to, že  nás a našich  pacientov  vždy bezpečne  doviezol všade tam, kam bolo treba“.

Narodil sa v Poprade, vyrastal v obci Starina a už 30 rokov žije v Snine. Je ženatý, má dve deti a o zábavu sa mu starajú 4 vnúčatá. Syn Matej pokračuje v otcových stopách na záchranke.

Pracovať začína v nemocnici v Humenom ako vodič DZS. V roku 1982 tu stojí pri zrode ZZS. A v nemocnici v Humenom pracuje na pozíciách  vodič RLP, RZP až do roku 2006.

Od apríla toho istého roku nastupuje do spoločnosti Falck  záchranná a.s. a podieľa sa na otváraní a rozbiehaní staníc ZZS tohto  poskytovateľa v regióne Humenné. Ako regionálny garážmajster zabezpečoval prevádzkyschopnosť ambulancií ZZS. Pôsobil nielen v Humennom, ale aj na staniciach RLP a RZP v Snine.

František Baran počas 35 rokov strávených v ZZS odovzdal neskutočné množstvo odborných, pracovných a v neposlednom rade aj životných skúseností nielen novým kolegom, ale aj všetkým, ktorí sa s ním stretávali v pracovnom, ale aj v osobnom živote. Obdobím 35 rokov  je František Baran suverénne najdlhšie profesionálne aktívnym vodičom ZZS v regióne horného Zemplína. Aktívnu pracovnú činnosť ukončil 30.10.2016 odchodom na zaslúžený pracovný odpočinok.

Milka Pažítková sa narodila 10. 11. 1960 v Ružomberku. Detstvo prežila so svojimi 3 súrodencami v obci Liptovské Sliače.

Po ukončení strednej zdravotníckej školy sa zamestnala ako zdravotná sestra v OÚNZ NsP Ružomberok. Neskôr sa vydala a narodili sa jej tri deti.

Po zriadení RZP začína pracovať ako zdravotnícky záchranár.

Popri práci vyštudovala VŠ na Katolíckej univerzite V Ružomberku odbor ošetrovateľstvo, ktoré ukončila bakalárskym diplomom. Naďalej sa vzdelávala vo svojom odbore formou PŠŠ v odbore urgentnej medicíny.

Svoju prácu brala veľmi vážne a zodpovedne, často aj na úkor svojej rodiny. Bola ochotná vždy  pomôcť všetkým ľuďom, ktorí ju požiadali o pomoc. Vo svojom okolí bola obľúbená a známa svojou pracovitosťou. Mala rada svoju rodinu, vnúčatá, venovala im všetok voľný čas. Obľubovala cestovanie, prácu v záhradke, hubárčenie, prírodu.
 
Jej životný elán ukončila ťažká choroba 19. 06. 2015.
 
Dovoľte nám citovať jej kolegov :
 
„Miluška – nepoznám človeka, ktorý by ju takto neoslovil.“
 
„Prešlo už veľa dní ako nás navždy opustila, a tiež nie je deň, kedy by si človek na ňu v dobrom nespomenul. Zanechala v  každom z nás odkaz – ako sa k sebe správať …ako si vzájomne pomáhať …ako držať spolu za akýchkoľvek okolností „ v dobrom aj v zlom „ …ako riešiť problémy ( a nie vždy nám to ide  s takou ľahkosťou ako to vedela len ona ) a veta : „ Neboj nič, veď nejako to už len vymyslíme “ rezonuje v mysliach každého z nás.“
 
„Úsmev, pohladenie, milé slovo a vlastnosť pomôcť vždy a každému, lebo slová „ nie…nemôžem „  z jej úst snáď nikto nikdy ani nepočul.“
 
„Stále sa mi ťažko prichádza na stanicu v Bešeňovej, pretože to prázdne miesto po Milke tu stále je a dlho bude, aj napriek skvelým ľuďom na tejto stanici. Ďakujem Ti Milka, že som mal tú česť poznať tak výnimočného človeka ako si bola Ty, ďakujem, že si ma ešte počkala a mohol som Ťa chvíľu držať za ruku pred tým, než si za pár dní odišla na večnosť. Dúfam, že tam v záchranárskom nebi dávaš, ale aj dostávaš to, čo si dávala nám tu na zemi. „